Slovensko sa v sobotu večer zastavilo. Pod trenčianskym hradom sa nepísala len hokejová štatistika, písal sa tam príbeh o nezlomnej slovenskej náture, o bolesti, obrovskom srdci a slzách, ktoré vystriedala nefalšovaná národná hrdosť. Naši chlapci do 18 rokov siahali na hokejový Olymp, no osud k nim bol v krutom finále neúprosný. Prehrali sme 2:4, ale spôsob, akým sa Trenčín rozlúčil so svojimi rytiermi, nenechal ani jedno oko suché.
Peklo na ľade a švédska efektivita
Už od prvých sekúnd bolo jasné, že to nebude len zápas, ale vojna o každý milimeter ľadu. Štadión Pavla Demitru praskal vo švíkoch a keď Kazda hneď v úvode opečiatkoval konštrukciu švédskej bránky, zdalo sa, že zlato je na dosah ruky. Lenže hokejový boh sa v túto noc pozeral inam. „Tri korunky“ nás v prvej tretine vyškolili z efektivity. Samuel Hrenák v bránke čaroval, robil nemožné, no nešťastná dorážka Sörenssona v 6. minúte bola ako bodnutie nožom do srdca celého národa.
V druhej tretine sme Švédov hrýzli, hrali sme na hranici sebaobetovania. Keď sa rútil Lucian Bernáth sám na brankára, všetci sme už dvíhali ruky nad hlavu. Gól? Nie. Švédsky betón bol proti. Namiesto vyrovnania prišiel ďalší úder a Švédi odskočili na rozdiel dvoch gólov.
Zázrak na dosah? Infarktové finále!
Keď v tretej tretine svietilo na tabuli hrozivé skóre 0:4, v nejednom slovenskom dome sa vypínal televízor. Chyba! Zverenci Martina Dendisa ukázali celému svetu, čo znamená slovenská nátura. V zúfalom vabanku, pri hre bez brankára, sme v priebehu necelej minúty udreli dvakrát! Ivan Matta a Maxim Šimko vykresali iskru nádeje, ktorá zapálila trenčiansku arénu. Štadión sa otriasal v základoch, Švédi sa triasli od strachu a vyrovnanie viselo vo vzduchu. Bohužiaľ, záverečný hvizd bol rýchlejší ako naša túžba po zlate.
Moment, z ktorého naskakujú zimomriavky: Keď prehra chutí ako víťazstvo
About the Author
